Michal Drotován

Kandidát na starostu mestskej časti Bratislava-Rača 2018

Sloboda prejavu a otázka bezpečnosti v Spojených štátoch amerických

 

V článku autor na základe vybraných sporov prejednávaných pred Najvyšším súdom USA analyzuje prístup amerického precedensného práva v otázke obmedzovania slobody prejavu z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti a zachovania verejného poriadku. Zaoberá sa tiež obmedzeniami z dôvodu nabádania na trestnú činnosť a tzv. fighting words doktrínou. Dôraz je kladený jednak na vývoj daných otázok pri sporoch pred Najvyšším súdom USA a tiež na súčasný právny stav.

 

Obhajovanie násilia („advocacy of violence“) a násilného zvrhnutia demokratického režimu nastoluje dôležitú otázku, či má byť demokratický režim tolerantný k ideológiám a filozofiám, ktoré sa priamo usilujú o jeho zvrhnutie, nakoľko prejavy hlásajúce ideu násilného zvrhnutia štátu sú zamerané proti samotným základom demokracie. Ďalšou otázkou je tiež obmedzovanie slobody prejavu z dôvodu zachovania verejného poriadku a bezpečnosti. Najvyšší súd USA rozhodoval v prípade viacerých sporov, ktoré sa zaoberali otázkami tzv. hate speech a obhajovania násilia vedúceho k zvrhnutiu demokratického režimu. Prejavy nenávistného charakteru na rozdiel od judikátov európskych súdov spadajú viac menej konštantne pod ochranu prvého dodatku. V prípade hlásania ideológií vedúcich k nedemokratickej zmene režimu však prešla judikatúra Najvyššieho súdu rôznymi etapami, ktoré boli determinované dvomi svetovými vojnami a postojom ku komunistickej diktatúre ZSSR. V príspevku sa tiež budem zaoberať nelojálnosťou voči štátu, ochranou verejného poriadku a tzv. fighting words doctrine, teda doktrínou o štvavých prejavoch.

 

Ochrana národnej bezpečnosti a prejavy nabádajúce k násilnému zvrhnutiu vlády

 

Začiatok vývoja judikatúry Najvyššieho súdu USA v otázke, či prvý dodatok chráni aj prejavy zamerané proti samotným základom demokracie a či zároveň môže byť sloboda prejavu obmedzená v záujme národnej bezpečnosti, spadá do obdobia prvej svetovej vojny. V roku 1917 prezident Woodrow Wilson podpísal Espionage Act (Zákon proti špionáži), ktorý stanovil pokutu do výšky 10 000 USD (v súčasnej mene asi 170 tisíc USD) a väzenie do 20 rokov za bránenie vojnového úsilia USA napríklad narušovaním odvodov, vyhýbaním sa vojenskej službe alebo podnecovaním k revolte medzi vojakmi. Tento zákon neskôr doplnil Sedition Act of 1918 (Zákon proti poburovaniu), ktorý postavil mimo zákon kritiku vlády. Podľa tohoto zákona podliehali trestným sankciám „všetky nelojálne, neúctivé, oplzlé a hanlivé výroky o americkej vlajke, zriadení, na jeho základe boli Američania stíhaní i za kritiku Červeného kríža, Ymky a dokonca aj štátneho rozpočtu.“[1] V spore Schenk v. Spojené štáty (1919)[2] rozhodol Najvyšší súd, že uvedené dva zákony nie sú protiústavné. Súd potvrdil rozsudok, že Charles Schenk porušil zákon distribúciou pamfletu, ktorý nabádal na bojkot odvodov brancov. Zároveň stanovil, že obmedzovanie osobných slobôd je možné iba ak ide o „zjavné a existujúce ohrozenie“ (clear and present danger) bezpečnosti štátu. Uvedený štandard bolo možné uplatniť prioritne v čase vojny.

Následne Najvyšší súd v spore De Jonge v. Oregon (1937)[3] zamietol výrok o vine za organizovanie a prejav na zhromaždení Komunistickej strany, počas ktorého Dirk de Jonge vystúpil ako člen strany, ktorá nabádala k násilnému zvrhnutiu vlády USA. Súd rozhodol, že nie je možné dokázať, že by slová rečníka  mohli byť bezprostredným ohrozením verejného poriadku. Možnosť hlásať ideu násilného zvrhnutia režimu však bola počas druhej svetovej vojny v tzv. Smithovom zákone opäť postavená mimo zákon. Daný zákon bol prijatý na základe iniciatívy Howarda W. Smitha a jeho oficiálny názov bol Alien Registration Act of 1940 (Zákon o registrácií cudzincov). Tento zákon bol potvrdený v spore Dennis et al. v. Spojené štáty (1951)[4], podľa ktorého prvý dodatok nechráni prejavy, ktoré by sledovali „zavrhnutiahodnú tendenciu“, aj keby s ňou nebolo spojené „nesporné a bezprostredné nebezpečie“. V uvedenom spore boli uväznení lídri The Communist Party of America, spor prebiehal v atmosfére „honu na čarodejnice“ republikánskeho senátora Josepha R. McCarthyho a v ovzduší paranoje zo Sovietskeho zväzu.

Za predsedníctva sudcu Earla Warrena (1954-1969) zaujal Najvyšší súd výrazne liberálnejší postoj k otázke slobody prejavu. V rozsudku Yates v. Spojené štáty (1957)[5] súd posudzujúc prípad odsúdenia popredných predstaviteľov Komunistickej strany USA v Kalifornii za rozširovanie literatúry a ďalšie aktivity propagujúce myšlienku násilného zvrhnutia vlády a nastolenia komunistického režimu (v zmysle marxistickej filozofie) odsudzujúci rozsudok zrušil. Súd zaujal stanovisko, že ak má byť niekto usvedčený z podnecovania k násilnému zvrhnutiu vlády, musí vláda dokázať, že obžalovaný spáchal nespochybniteľne podvratné činy a nezúčastnil sa iba ako pasívny prívrženec alebo hlásateľ abstraktných princípov. Prísne normy tohoto rozhodnutia, ktoré bolo treba splniť k  usvedčeniu komunistov a iných z podvratných ideológií prakticky znemožnilo aktívne uplatňovanie Smithovho zákona a federálna vláda de facto prestala stíhať podvratnú činnosť. Príkladom môže byť spor Brandenburg v. Ohio (1969),[6] v ktorom Najvyšší súd zrušil rozhodnutie súdu v štáte Ohio. Clarence Brandenburg, vtedajší vodca Ku Klux Klanu (KKK) v štáte Ohio, bol pôvodne odsúdený za prejav, ktorý predniesol na zhromaždení členov KKK a v ktorom sa vyhrážal prezidentovi, Kongresu a Najvyššiemu súdu z dôvodu podpory „negrov a Židov.“ Podľa Najvyššieho súdu vláda dostatočne nepreukázala, že Brandenburgove vyhrážky boli spôsobilé vyvolať či spôsobiť bezprostredné protiprávne jednanie. V súčasnosti sa obhajcovia obmedzovania osobných slobôd vyslovujú za uplatnenie Smithovho zákona z dôvodu „vojny proti terorizmu“. Tieto aktivity však zatiaľ neboli úspešné.

Judikatúra Najvyššieho súdu USA je v komparácii s Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) v danej otázke liberálnejšia a umožňuje hlásať prakticky akékoľvek doktríny, ktoré majú za cieľ zvrhnúť demokratický režim. ESĽP napríklad v sporoch Glasenappová v. NSR (1986)[7] a Kosiek v. NSR[8] (1986) rozhodol, že prístup k zamestnaniu vo verejných službách môže byť podmienený vyžadovaním lojality k štátu. Tiež je v Európe odlišne posudzovaný anarchizmus a komunizmus na jednej strane a fašizmus, nacizmus, xenofóbne a rasistické prejavy na strane druhej. Ak v Spojených štátoch nie je v súčasnosti medzi týmito ideológiami rozdiel vo vzťahu (nielen) k slobode prejavu, v európskej legislatíve sú tolerované iba ideológie anarchizmu a komunizmu, ktoré sa však  na základe svojich doktrín tiež usilujú o násilné zvrhnutie demokratického režimu. Hovorí to o dvojakom metri, ktorý sa nie vždy dá obhájiť odlišným historickým vývojom.  

 

Nelojálnosť voči štátu

 

Nelojálnosť voči štátu je v našom prípade chápaná ako nelojálnosť k štátnemu zriadeniu a k jeho symbolom, najznámejšie spory v tejto otázke sa týkali vlajky Spojených štátov. V roku 1943 Najvyšší súd v spore West Virginia State Board of Education v. Barnette (1943)[9] zrušil rozhodnutie Gobitis[10] a rozhodol, že prvý dodatok háji právo detí resp. ich zákonných zástupcov nezdraviť vlajku USA v škole, keď to odporuje ich viere. Prípad sa týkal náboženskej skupiny Svedkovia Jehovovi, pretože podľa ich viery nemôžu byť lojálny voči žiadnej osobe, vlajke alebo štátu ale iba voči Jehovovi, z toho dôvodu sa nezúčastňujú volieb, nesalutujú vlajke a neslúžia  armáde. V ďalšom známom spore Texas v. Johnson (1989)[11] Najvyšší súd rozhodol, že pálenie vlajky je určitou formou prezentácie  názoru a spadá pod ústavnú ochranu. Gregory Lee Johnson bol pôvodne odsúdený za pálenie vlajky pred Dallaskou mestskou radnicou v roku 1984 na protest proti prezidentovi  R. Reaganovi a jeho administratíve. Rozhodnutie následne podnietilo v USA búrlivú diskusiu. Vtedajší prezident George Bush dokonca požadoval schválenie nového dodatku, ktorý by vlajku chránil ako národný symbol. Napriek rozhodnutiu Najvyššieho súdu v danej otázke bol v roku 1989 prijatý Kongresom Flag Protection Act (Zákon na ochranu vlajky), ktorý bol však v spore Spojené štáty v. Eichman (1990)[12]  vyhlásený za protiústavný a bolo tak potvrdené rozhodnutie v spore Texas v. Johnson. V USA je možné vlajku na základe tohoto rozhodnutia nielen páliť, ale aj trhať, špiniť a vláčiť ju po zemi.

Za chránené formy symbolického prejavu, ktoré indikujú nelojálnosť voči štátu, Najvyšší súd postupne tiež uznal mimo iného mávanie červenou zástavou na Pionierskom letnom tábore (Pioneer Summer Camp) na znak odporu voči vláde[13]; nosenie ramennej čiernej pásky na štátnej strednej škole v Iowe na vyjadrenie nesúhlasu s vojnou vo Vietname[14]; nosenie uniformy armády USA spôsobom, ktorý mal zdiskreditovať ozbrojené sily a nosenie tejto uniformy na verejnosti[15] či vyvesovanie zástavy obrátenej naopak s pripnutým mierovým symbolom z okna bytu na protest proti vojne vo Vietname a proti streľbe na študentov na Kent State University.[16]

V súčasnej dobe sa vedie diskusia o možnej protiústavnosti Sľubu vernosti (Pledge of Allegiance) v znení: „Sľubujem vernosť zástave Spojených štátov amerických a republike, ktorú predstavuje, jeden národ pred Bohom, nedeliteľný, so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých.“ Na tento spor je nazerané jednak z hľadiska náboženskej slobody a doktríny, že štát nemôže zavádzať nijaké náboženstvo a jednak z hľadiska slobody prejavu, ktorá zahŕňa aj právo mlčať. Odrieknutie uvedenej prísahy je jednou z podmienok pri udeľovaní štátneho občianstva USA, ak má byť nadobudnuté inak ako narodením. V princípe môžeme hodnotiť tento spor skôr zo stránky náboženskej slobody, ako zo stránky slobody prejavu. Udelenie občianstva je, z pochopiteľných dôvodov, mimo iného determinované lojálnosťou k danému štátu.

Najnovším prípadom, ktorý môže mať v budúcnosti dohru na Najvyššom súde je nariadenie, ktoré zakazuje samostatné viatie cudzokrajných zástav. „V nevadskom meste Pahrump je  ilegálne, aby sa vlajka inej krajiny ako USA rozprestrela či viala samostatne alebo nad vlajkou USA. V rámci boja proti ilegálnej imigrácii o tom rozhodla mestská rada. Za porušenie tohto zákazu hrozí pokuta 50 dolárov alebo odpracovanie si 30 hodín verejnoprospešných prác.“[17]

Pre Američanov je štátna vlajka symbolom patriotizmu a hrdosti, napriek tomu je na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu možné ju hanobiť a toto hanobenie priamo spadá pod ochranu prvého dodatku. Je tak do dôsledkov braná doktrína, že pod slobodu prejavu spadajú nielen neutrálne  a pozitívne prijímané prejavy, ale aj prejavy, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú.

 

Ochrana verejného poriadku

 

V Spojených štátoch amerických je sloboda prejavu na rozdiel od Európy interpretovaná veľmi široko. Spadá pod ňou nielen prejav (či už písomný, ústny alebo symbolický), ale aj demonštrácia, štrajk, bojkot a pod. Z toho dôvodu existuje mnoho sporov ohľadom ochrany verejného poriadku. V článku sa budem venovať iba niektorým vybraným prípadom, ktoré názorne ukazujú ponímanie tejto otázky v americkej judikatúre. Vo všeobecnosti nie je organizovanie protestov a demonštrácií ohraničené na rozdiel od viacerých európskych štátov, Slovenskú republiku nevynímajúc, ani oznamovacou povinnosťou. V zmysle, že si nikto „nemôže nárokovať demonštrovať v strede Time Square počas rannej špičky“, však existujú určité obmedzenia v záujme ochrany verejného poriadku.

 Zaujímavým bol napríklad spor Clark v. Community for Creative Non-Violence (1984).[18] Začiatkom zimy 1982 združenie podporujúce a presadzujúce zvýšenie verejných financií pre ľudí bez domova plánovalo v národnom parku Lafayette Park v hlavnom meste Washington zriadiť týždňový stanový tábor, aby upozornilo na problém bezdomovcov. Uvedená iniciatíva však bola zakázaná správou parku z dôvodu všeobecného zákazu stanovania v národných parkoch. Organizácia sa obrátila na súd a namietala porušenie slobody prejavu. Federal Distric Court rozhodol, že zákaz stanovania v národných parkoch je všeobecne záväzný a platí pre všetkých občanov bez rozdielu ich úmyslu. Odvolací súd však toto rozhodnutie zmenil a dal za pravdu združeniu. Najvyšší súd však v spore zrušil judikát odvolacieho súdu a potvrdil rozhodnutie Federal Distric Court a zároveň vyhlásil, že postup správy parku nebol v rozpore s Ústavou. 

V medziach Ústavy USA bol zákaz zhromaždenia  uznaný  aj v spore Adderley v. Florida (1966).[19] Harriet Louise Adderley a približne 200 demonštrantov protestovalo na neverejnej komunikácii - príjazdovej ceste do väzenia - proti uväzneniu študentov a proti segregácii v spoločnosti a v samotnom väzení. Adderley a tridsaťjeden ďalších študentov Florida A. & M. University bolo odsúdených za „delikt so zlomyseľným a škodlivým účelom“. Na výzvu šerifa neboli ochotní z bezpečnostných dôvodov opustiť príjazdovú cestu do väzenia. Sťažovateľka sa obrátila následne na Najvyšší súd a namietala porušenie prvého dodatku. Najvyšší súd tesným pomerom 5:4 rozhodol, že Ústava nebola porušená.

V USA je teda, rovnako ako v Európe, možné obmedziť slobodu prejavu v záujme bezpečnosti. V sporoch pred ESĽP sa skôr jedná o článok 11 Dohovoru, ktorý zakotvuje právo na slobodu pokojného zhromaždenia. Toto právo je však aj v Európe úzko spojené so slobodou prejavu, ako to dokladujú napríklad spory Steel a ostatní v. Spojené kráľovstvo (1998)[20] a Hashman a Harrup v. Spojené kráľovstvo (1999)[21]. S týmto obmedzením je ťažké polemizovať, nie je však možné odvolávať sa na bezpečnosť en bloc, je potrebné riešiť každý spor individuálne.

Opakom sú spory pred Najvyšším súdom, keď bola sloboda prejavu vyhlásená za nadradenú nad ochranu verejného poriadku. V spore Martin v. City of Struthers (1943)[22] bola pani Martin, členka náboženskej spoločnosti Svedkovia Jehovovi, pokutovaná sumou 10 USD za porušenie nariadenia, ktorá zakazovalo „roznos reklamného či iného materiálu po domoch a zvonenie, klopanie či iný spôsob rušenia obyvateľov“. Mesto prijalo dané uznesenie na ochranu obyvateľov, ktorí z dôvodu nočných smien v továrňach spávali počas dňa. Najvyšší súd však toto uznesenie pomerom hlasov 6:3 zrušil a prehlásil za protiústavné a vyhlásil, že chodenie z domu do domu a prezentovanie ideí obyvateľom je spôsob, ktorý je zakorenený počas stáročí.  

Pod ochranou Ústavy USA sú aj rôzne netradičné formy protestu, najznámejší je tzv. sit-in protest (protest sedením), ďalej je to napríklad kneel-in protest (kľačanie černochov v kostoloch pre bielych) alebo swim-in  (plávanie černochov v bazénoch vyhradených pre bielych). Uvedené formy protestu sa dostali do povedomia aktivitami amerického hnutia za občianske práva, ktoré presadzovalo zrušenie segregácie a protestovalo proti rasovej diskriminácii v USA. Najznámejším sa stal spor Brown v. Louisiana (1966)[23]. Henry Brown, černoch, bol zatknutý s ďalšími štyrmi afro-američanmi vo verejnej knižnici v Louisiane, kde bol vstup povolený iba belochom. Boli vyvedení z knižnice, kde protestovali, pretože im nechceli požičať knihu The Story of the Negro (Príbeh černocha). Dôvodom ich uväznenia bolo to, že „neopustili verejnú budovu, keď boli o to požiadaní strážnikom“. Najvyšší súd rozhodol, že bolo porušené ich právo prezentovať svoje názory a teda konanie polície bolo v rozpore s prvým dodatkom. V ďalšom spore Airport Commissioners v. Jews for Jesus (1987)[24] Najvyšší súd potvrdil rozhodnutie odvolacieho súdu, že nariadenie letiska v Los Angeles, ktoré zakazovalo „akékoľvek aktivity ohľadom prvého dodatku“ je protiústavne. Spor sa začal v júli 1984, keď bolo kazateľovi náboženskej skupiny Gospel for Jews for Jesus Alanovi Howardovi Snyderovi zakázané distribuovať na letisku letáky propagujúce jeho náboženské združenie.

Ďalšou otázkou je konflikt  súkromného vlastníctva a slobody prejavu. V spore Lloyd Corp. v. Tanner (1972)[25] Najvyšší súd rozhodol, že vlastníci súkromného shopping centra mali právo zakázať protivojnovým aktivistom distribúciu letákov, podľa vyhlásenia súdu aktivisti mali tiež iné príležitosti ako vyjadriť svoj názor (mohli napríklad využiť možnosť rozdávať letáky pri vchode do nákupného strediska). Súkromné vlastníctvo však tiež  nemá a priori nedotknuteľnosť vo vzťahu k slobode prejavu. Dokladuje to aj spor Marsh v. Alabama (1946)[26], keď Najvyšší súd rozhodol, že „vlastníctvo neznamená vždy absolútnu dominanciu, tým viac, ak vlastník, pre jeho vlastné výhody, umožní prístup verejnosti.“ V danom spore bolo uznané právo pani Marsh rozdávať náboženské letáky pred poštou v meste Chickasaw v štáte Alabama. Toto mestečko bolo postavené a vlastnené súkromnou spoločnosťou, napriek tomu bolo otvorené pre verejnosť a malo všetky atribúty samosprávy. Najvyšší súd rozhodol, že zatknutie pani Marsh bolo v rozpore s prvým dodatkom Ústavy USA.

 Tiež v kontroverznom spore Food Employees v. Logan Plaza (1968)[27] Najvyšší súd rozšíril ochranu slobody prejavu aj na súkromný pozemok v prípade, ak sa prejav týkal účelu využitia pozemku. V danom spore išlo o protest miestnych odborárov, ktorí transparentmi pred obchodom Weis Markets, Inc., ktorý bol súčasťou obchodného centra, protestovali proti zamestnaneckej politike firmy, nakoľko sa spoločnosť rozhodla zamestnávať iba osoby, ktoré neboli členmi odborov. Keďže účelom protestu bolo upozorniť priamo na zamestnaneckú politiku firmy Weis, Najvyšší súd rozhodol, že protest v obchodnom centre pred danou spoločnosťou spadá pod prvý dodatok. Z uvedených sporov vidieť, že súkromný majetok nie je vo vzťahu k slobode prejavu v Spojených štátoch nedotknuteľný, nakoľko v určitých vymedzených prípadoch, napríklad ak sa prejav týka priamo pozemku alebo obchodu a je verejne prístupný, nadraďuje slobodu prejavu nad vlastnícke práva. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu je však veľmi kontroverzné, nakoľko podľa môjho názoru neodôvodnene nadraďuje slobodu prejavu napríklad skupiny odborárov, ktorí neboli ani zamestnancami firmy, pred súkromným vlastníctvom.

 

Fighting words doctrine

 

V Spojených štátoch amerických je, rovnako ako v európskych krajinách, kde modelovým môže byť spor pred ESĽP Betty Purcell a ostatní v. Írsko (1991)[28], trestné podnecovanie k trestnému činu. Sloboda prejavu môže byť legitímne obmedzená v záujme predchádzania nepokojom a zločinnosti, musí však byť dokázané, že prejav priamo spôsobil trestný čin. Príkladom môže byť, ak rečník vyzve poslucháčov k podpáleniu prezidentského paláca a oni ho vzápätí podpália. V známom spore Chaplinsky v. New Hampshire (1942)[29] Najvyšší súd rozhodol, že „bojové slová“, tj. slová nabádajúce na násilie nie sú chránené prvým dodatkom Ústavy USA. Súd definoval tieto slová ako „také, ktoré svojou podstatou spôsobujú fyzickú škodu alebo smerujú k podnecovaniu okamžitého násilia alebo protiprávneho konania“. Súd stanovil, že tieto slová nie sú nevyhnutnou súčasťou žiadnej prezentácie ideí, nemajú žiadnu spoločenskú hodnotu a nie sú dôležité pri hľadaní pravdy. Akákoľvek hodnota je stavaná do úzadia v porovnaní so spoločenským záujmom nastoliť poriadok a mravnosť. Slová, ktoré nabádajú na násilie ho však musia priamo determinovať a musí byť dokázané, že mali za následok trestné konanie.

V spore Terminiello v. Chicago (1949)[30] bola uplatnená pred Chicagským súdom doktrína „bojových slov“, ktorú však Najvyšší súd pomerom hlasov 5:4 v tomto prípade vyhlásil za nenáležitú. Arthur Terminiello, katolícky kňaz, bol pozvaný na zjazd v Chicagu. Jeho antisemitský, rasistický a antikomunistický prejav počúvalo okolo 800 ľudí v hale a ďalších 1000-1500 protestujúcich ľudí pred halou. Počas prejavu sa pokazilo ozvučenie a masa ľudí pred halou, ktorí nesúhlasili s prejavom, následne zaútočila kameňmi a inými predmetmi na budovu a policajtov. Terminiello bol následne zatknutý a uväznený za podnecovanie verejných nepokojov. Najvyšší súd však rozhodol, že uvedené opatrenie bolo nenáležité, pretože nebolo možné dokázať, že samotný prejav spôsobil nepokoje. Podľa súdu mohli byť spôsobené aj technickými problémami so zvukom, keď agresivita poslucháčov pred halou bola determinovaná skutočnosťou, že nemohli počuť jeho prejav.   

V spore Watts v. Spojené štáty (1969)[31] Najvyšší súd prehlásil za protiústavné potrestanie rečníka na demonštrácií proti vojne vo Vietname. Watts na tomto mítingu verejne prehlásil, že ak bude odvedený do Vietnamu a dostane pušku, „prvým človekom, na ktorého namierim, bude L.B.J.“[Lyndon Baines Johnson, 36. prezident USA] Najvyšší súd konštatoval, že uvedený prejav bol hyperbolizáciou a nemal za následok spáchanie trestného činu. Bola to len tvrdá útočná forma na vyjadrenie politickej oponentúry prezidentovi.

Na popísaných sporoch vidieť postupnú genézu pred Najvyšším súdom USA v analyzovaných otázkách. Najväčšie zmeny môžeme pozorovať vo vzťahu obmedzenia slobody prejavu v záujme ochrany národnej bezpečnosti a v prípadoch prejavov nabádajúcich k násilnému zvrhnutiu vlády. Tieto spory musíme však zasadiť do dobového kontextu, nakoľko v čase vojny sú určité obmedzenia oproti situácii v čase mieru nevyhnutné. Špeciálnou kapitolou v amerických dejinách je Výbor snemovne pre neamerickú činnosť, ktorý vznikol v roku 1938 a náplňou jeho práce bolo vyšetrovanie fašistických, nacistických, komunistických a iných „neamerických“ organizácií. Tento výbor vytvoril podhubie pre McCarthyho „hon na čarodejnice“. Vo vzťahu k slobode prejavu bolo dané obdobie určitou formou deviácie v americkej spoločnosti. Je však tiež dôvodný predpoklad možnej opätovnej zmene k  reštriktívnejšiemu výkladu v budúcnosti z dôvodu hrozby terorizmu prípadne separatizmu. Vo všetkých skúmaných prípadoch obmedzení slobody prejavu však môžeme v súčasnosti pozorovať výrazne liberálny postoj a tiež postupný príklon Najvyššieho súdu k širšiemu výkladu 1. dodatku Ústavy.

 

Článok bol publikovaný v časopise Justičná revue 8-9/2008,  s. 1257-1263



[1] JOHNSON, Paul. 1991. Dějiny 20. století. Praha: Rozmluvy, 1991, s. 204.

[2] Schenk v. United States, 249 U.S. 47 (1919)

[3] De Jonge v. Oregon, 299 U.S. 353 (1937)

[4] Eugene Dennis et al. v. United States, 341 U.S. 494 (1951)

[5] Yates, et al. v. United States, 354 U.S. 298 (1957)

[6] Clarence Brandenburg v. Ohio, 395 U.S. 444 (1969)

[7] Glasenapp v. Germany- 9228/80 [1986]

[8] Kosiek v. Germany- 9704/82 [1986]

[9] West Virginia State Board of Education v. Barnette, 319 U.S. 624 (1943)

[10] Minersville School District v. Gobitis, 310 U.S. 586 (1940)

[11] Texas v. Johnson, 491 U.S. 397 (1989)

[12] U.S. v. Eichman, 496 U.S. 310 (1990)

[13] Yetta Stomberg v. People of State of California, 283 U.S. 359 (1931)

[14] John F. Tinker and Mary Beth Tinker, minors, by their father and next friend, Leonard Tinker and Christopher Eckhardt, minor, by his father and next friend, William Eckhardt v. The Des Moines Independent Community School District, et al., 393 U.S. 503 (1969)

[15] Schacht v. U.S., 398 U.S. 58 (1970)

[16] Spence v. Washington, 418 U.S. 405 (1974)

[17] Nevada: Zakázali samostatné viatie cudzokrajných zástav. In: SME [online] 17.11.2006 8:32:00 [cit. 18.11.2006] dostupné na internete: <http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=3005675>

[18] Clark v. Comunity for Creative Non-Violence, 468 U.S. 288 (1984)

[19] Adderley v. Florida, 385 U.S. 39 (1966)

[20] Steel and others v. United Kingdom – 24838/94 [1998]

[21] Hashman and Harrup v. United Kingdom – 25594 [1999]

[22] Martin v. City of Struthers, 319 U.S. 141 (1943)

[23] Brown et al. v. City of Louisiana et al., 393 U.S. 131 (1966)  

[24] Board of Airport Commissioners of the City of Los Angeles v. Jews for Jesus., 482 U.S. 569 (1987)

[25] Lloyd Corp. v. Tanner, 407 U.S. 551 (1972)

[26] Marsh v. State of Alabama, 326 U.S. 501 (1946)

[27] Amalgamated Food Employees Union Local 590 et al. v. Logan Valley Plaza, Inc. et al., 391 U.S. 308 (1968)

[28] Rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 15404/89 zo 16. apríla 1991, Komisiadanom spore rozhodla, že zákaz odvysielania rozhovoru s hovorcami IRA a Sinn Féin bol legitímny v záujme predchádzania nepokojom a zločinnosti.

[29] Chaplinsky v. New Hampshire, 315 U.S. 568 (1942)

[30] Terminiello v. Chicago, 337 U.S. 1 (1949)

[31] Watts v. United States, 394 U.S. 705 (1969)